Koncentračný tábor Auschwitz, Poľsko

septembra 27, 2017

Vyrazili sme skoro ráno zo Sládkovičova, mali sme na pláne prísť do Osvienčimu okolo jednej poobede. Na internete sme sa dočítali, že každú hodinu je k dispozícií buď slovenský alebo český sprievodca. Nič viac, nič menej. Mohli niekde aspoň malými písmenami upozorniť, aby sme si lístky rezervovali vopred, pre veľký záujem. Ale to sa nestalo, žiaľ. O pol jednej sme teda prišli na miesto, zaparkovali, a s veľkými očakávaniami sa vydali ku ticket office. Na elektronickej tabuli bolo napísané, že ďalšie vstupy budú v španielčine, pri ktorej bolo uvedené číslo 4 a vo francúzštine, pri ktorej bolo uvedené číslo 1. Ok, na 13:00 sa nám už asi slovenský/český sprievodca neušiel, nevadí, do druhej počkáme. No po následnej odpovedi lístkypredávajúcej pani, že už okrem zobrazených 5 lístkov so sprievodcom na dnešný deň žiadne nebudú, a máme prísť o 16:00, keď bude vstup síce zdarma, ale bez sprievodcu, nám zamrzol úsmev a nadšenie opadlo. Keď sme tu už však boli, išli sme sa teda naobedovať a pozrieť si zatiaľ aspoň mestečko Osvienčim. Hoci toho v ňom veľa zaujímavého nebolo, čas ubehol rýchlejšie.

Tak sme pred štvrtou opäť parkovali na rovnakom parkovisku, a zaradili sa do nekonečnej rady pred vstupom do tábora. Keď sme tam stáli asi 10 minút, usídili sme, že tie papieriki, čo majú všetci v ruke, sú asi lístky na bezplatný vstup. Tak sme si ich museli ísť "kúpiť". A opäť na koniec rady. V tom sa rada začala posúvať, a samozrejme, tesne pred nami sa závora zavrela. Resp. zavrel ju veľmi "prívetivý" člen ochranky, ktorý nám oznámil, že ďalších ľudí vpustí za 20 minút. Super. Ale jedno pozitívum bolo, že sme boli na začiatku novej fronty. Vedľa však bola ďalšia rada, a tú začali po 20 minútach vpúšťať.Už sme boli značne nervózni, lebo nám na prehliadku ostávalo stále menej a menej času. Nehovoriac o tom, že niektoré budovy v areáli tábora sa zatvárali skôr. Po ďalších 10 minútach k nám prišla žena, a poslala nás do vedľašej, hýbajúcej sa rada - samozrejme na koniec. To už sme ale vážne nedali, prepchali sme sa rovno vopred a konečne vošli dnu. Jedna členka našej výpravy však mala kabelku s nevyhovujúcim rozmerom, tak ju musela ísť zaniesť. Očakávajte letiskovú kontrolu. Nič hrozné, ale zdržuje to čas, ktorého sme už aj tak veľa nemali. Jediné čo sme mali, boli aspoň sprievodci v tlačenej podobe.

Konečne sme sa dostali do tábora. Neviem, či k nemu treba slová, je to emotívny a temný zážitok. Hoci to každý prežíva po svojom, nenechá to rozhodne nikoho chladným. Až na pár veselých párikov, ktoré sa usmievavo fotili pri rôznych častiach tábora, čo nebolo len nevhodné, ale aj nechutné. Nuž, všelijakí sme. Ako som už spomínala, jedná sa o vec, ku ktorej sová netreba, preto prikladám niekoľko fotografií. Vrelo odporúčam expozíciu o slovákoch, ktorí boli odvedení do tábora, ktorá bola podľa mňa jedna z najlepších.
 "Práca oslobodzuje"
 
 vonkajšie priestory tábora
 kniha mien
 kufre tých, ktorí verili, že sa im ich veci vrátia
Okrem zbierky topánok, tu bolo zozbierané všetko možné - hrnce a riady, okuliare, hrebene, kefky, britvy až po 10 ton ženských vlasov v miestnosti, kde sa fotiť nesmelo. Vlasy slúžili na výrobu látky.

V nedeľu sme mali v pláne si pozrieť druhú časť tábora v obci Brezinka, no kvôli počasiu sme sa tam dlho nezdržali. Veľmi pršalo a bola hrozná zima. No zhliadli sme aspoň časť tohto obrovského tábora, v ktorom sa však nachádzali najmä ukážky miestností, v ktorých ľudia žili. Bola tu tiež konečná vlaková stanica, z ktorej niet návratu.
 







 

You Might Also Like

1 komentárov

  1. Taky jsme tam byla, mám i článek na blogu ;) Je to smutné místo. Nezapomenutelný zážitek.

    OdpovedaťOdstrániť

#follow me on instagram