FrancItália deň 2. - Benátky
augusta 03, 2017
Druhý deň nášho výletu začal pri sviežom
rannom vzduchu a s dobrou kávou. Keď sme sa naraňajkovali a upratali,
vydali sme sa opäť na cestu s jasným cieľom - Benátky. To je mesto, na
ktoré som sa tešila z celého výletu asi najviac. A je to jedným z dôvodov, prečo som chcela dostať zrkadlovku ešte pred narodeninami.
Zaparkovali
sme na začiatku mesta, na jedinom mieste vyhradenom pre autá, tie už
totiž ďalej ísť nemohli. Ihneď si nás tam vyhliadol muž, ktorý
organizoval plavbu loďou do centra mesta priamo na Námestie Sv. Marka. A
keďže najrýchlejšie a najjednoduchšie je ísť tam práve loďou, súhlasili
sme že pôjdeme. Ešte pred tým sme však vyhladali najbližšie WC, pri
ktorom boli stánky so suvenírmi a všemožnými vecami. Takže ak sa
chystáte kúpiť si v Benátkach suveníry pre celú rodinu, odporúčam kúpiť
ich práve tu, pretože sú oveľa lacnejšie a pritom rovnaké ako v centre
mesta.
Keď
som teda v lacných stánkoch vybavila celú rodinu suvenírmi, nasadli sme
na loďku. cesta trvá asi 15 minút, a máte pri tom krásny výhľad. Tak
som vytiahla svoju skvelú zrkadlovku, že si tento výhľad nafotím, možno
natočí nejaké videjko, keď už sme na tej lodi a hádajte čo? Tu prichádza
na scénu niečo, čo s kľudným svedomím nazvem "Barborový príbeh".
Stlačím spúšť, a tu zrazu zistím, že pamäťová karta ku foťáku ostala
zasunutá v notebooku, do ktorého som v noci presúvala fotky. A notebook
bol samozrejme v aute. Na brehu. Skoro som sa rozplakala. Ako som už
spomínala, toto bol jeden z dôvodov, prečo som tatina súrila do kúpy
zrkadlovky. A teraz mi je zrkadlovka na nič. Bez pamäťovky zvládne
odfotiť možno dve fotky. Tak som nešťastná vytiahla aspoň mobil, že
niečo nafotím tam. A hádajte čo? Minimum baterky. Podarila sa mi aspoň
jedna "extra kvalitná" fotografia z lode, tu ju teda máte.
Po vystúpení z loďky som teda mala jediný cieľ - nájsť obchod, v ktorom by sa dala kúpiť pamäťová karta! A našťastie, hneď v prvom obchode, do ktorého som vošla, s názvom Kodak, mali príslušenstvo k fotoaparátom (žeby bolo viac takých ako ja?). A tak znovu nabitá energiou som sa spolu s mojou skupinkou vydala objavovať toto nádherné mesto. Hoci je asi lepšie, keď sa stále dívate do hora a obdivujete krásne budovy, pretože keby sa dívate pod nohy, zistíte, že je v tomto meste celkom bordel, plno odpadkov. Ale verím tomu, že za to nemôžu miestni, ale bezohľadní turisti.
pohľad z miesta, kde sme vystúpili z loďky
Nachádzali
sme sa na Námestí sv. Marka, odkiaľ som túžila ísť na vežu, z ktorej je
výhľan na celé Benátky. No bolo hrozné teplo, a na vežu bola obrovská
rada a ostatní v nej netúžili stráviť hodinu času. Tak sme od tohoto
dobrodružstva upustili. Tak sme sa aspoň osviežili chutnou zmrzlinou a
pretlačili sa davom ľudí ďalej.
Kampanila, na ktorú si môžete kúpiť vstup a máte výhľad na Benátky (ak si vystojíte radu)
Bazilika sv. Marka
Ďalej
sme už nemali konkrétny plán, chceli sme vidieť jednoducho celé
Benátky, resp. čo najviac sa len za deň dá. A tak sme videli napríklad
Most vzdychov (Ponte dei Sospiri), ktorý vedie z Dóžovho paláca do
väznice. Tento názov dostal podľa toho, že väzni sa mohli posledný krát
pozrieť na Benátsku lagúnu a povzdychnúť, pretože sa z väznice živí
nedostali.
Most vzdychov
Ďalším z mnohých mostov je napríklad Ponte di Rialto, ktorý sa týči nad Veľkým kanálom.
Ponte di Rialto
gondoly na Veľkom kanáli
Čo
sa týka gondol, nešli sme na ňu, nakoľko by to vyšlo 80 eur na
polhodinu. A hoci nás bolo šesť, vyšlo by to na osobu celkom v pohode,
ale polhodina je jednoducho málo, preto sme zvolili pešiu cestu. A práve
vďaka tomuto rozhodnutiu, sme videli mnoho krásnych uličiek.
musela som si kúpiť klobúk, jednak bol pekný a jednak už mi bolo veľké horko, bála som sa o svoju spečenú tvár
K
tejto fokte ešte jedna "pikoška", keď som stála na mostíku, čakali sme,
kým pôjde okolo gondola, aby som ju mala na fotke. A dočkali sme sa, a
práve sa v nej viezli veľmi milé dámy, ktoré na mňa niekoľkokrát
vykríkli Ciao a mávali mi, ako keby nikdy nevideli dievča. Bolo to veľmi
milé :).
A
tým sa končil náš deň v Benátkach, no deň ako taký nebol ani z ďaleka
na svojom koci. Ešte sme sa museli presunúť do mestečka, kde sme mali
prenocovať. A hoci sme v tomto mestečku narazili na takúto nádhernú
antickú stavbu, náš neskorší dojem z ubytovania to aj tak nezachránilo.
antická budova v mestečku pobytu, Brendole
Ako
vravím, z tohoto mestečka, resp. ľudí, u ktorých mse boli ubytovaní sme
si odniesli veľmi zlý dojem. Išli sme totiž cestou, ktorá stále stúpala
a stúpala, a bola v hroznom stave. Išli sme horskými cestičkami, a
predstavte si Caravellu, veľké auto pre 9 ľudí, ako s valí takýmito
cestičkami. O zvodidlách sa vám môže iba snívať, a tak sme niekedy boli
tak blízko kraja, že som mala pocit, že sa zrútime (aj keď je môj tatino vynikajúci šofér a zvládol to s gráciou sebe vlastnou).
Prišli
sme do veľkého domu, za ktorým sa nachádzala stajňa a niekoľko koní a
psov. Pri dome bolo mnoho stolov, čo značilo, že tu je reštaurácia,
ktorá patrila k domu no bola však v rekonštrukcii. Po dohovore s
majiteľmi, resp. deťmi majiteľov ubytovania, sme si náš zlý dojdem iba
utvrdili. Neboli informovaní, čo sa vlastne v izbách nachádza. Pýtali
sme sa ich, či je na izbe kanvica na kávu, keďže dom nemal kuchyňu.
Dostali sme odpoveď, že nie, ale vraj s teplou vodou si môžme urobiť
čaj. Svetlo na terase nesvietilo, takže sme nemohli byť ani vonku,
pretože nebolo nič vidieť. Tak sa všetci namosúrení vybrali do svojich
izieb, ktoré boli krásne, a verte tomu či nie, dve izby z troch mali
kanvicu aj s nachystanými šálkami, čajom a cukrom. Toľko k tej
negatívnejšej skúsenosti s AirBnb. A vlastne toľko k druhému dňu nášho
výletu.
0 komentárov